mylive.ziskaj.info Bloguje Peťo

To čo sa dnes dialo v našom parlamente je naozaj na zamyslenie. Taká “recht” základná škola. Hovorí sa, že ryba smrdí od hlavy. Ešteže sú tieto porekadlá len prázdnymi frázami inak by som vážne pochyboval o smerovaní nášho maličkého národa. Osočovanie a invektívy, občasné nedodržiavanie základných komunikačných pravidiel. Rozumiem, že je na nich tvorený obrovský tlak. Už som sa aj zmieril s tým, že mnohí hlasujú tak ako im káže “prst jedného z nich” (predsa len nemôžu byť všetci odborníkmi na všetko), ale toto. Pani poslankyne Vaľovej by som sa normálne bál vo chvíli keď sa “pustila” do ostatných. Ešteže tam nemusím sedieť ja

P.S: škoda, že nejde zasadanie hodiť na youtubu (aspoň ja to nezvládam), ale isto si pozrite web NRSR a záznam zo dňa 30.10 čas 14:21 - 15:27. Od 50-tej minúty to začína byť naj akčnejšie. Tu je link

Popularity: 84% [?]

Ja týchto ľudí nechápem. Uvažovali ste niekedy nad tým, aká je šanca, že prežijete svoj život bez vojny. Aká je podľa vás pravdepodobnosť? Teraz mám 21 rokov a predpokladám, že môj koniec by mohol prísť niekedy medzi rokmi 2065 - 2070. A medzi tým by mohlo byť krásne obdobie mieru. Ako dôchodca budem spokojný s tým, že krajina prosperuje a tak si za svoj výnos z 2. piliera budem užívať jeseň svojho života. Väčšina ľudí na tejto zemi už pochopí, že žijeme na jednej planéte. Preto už nieje potrebné byť sa do pŕs a bojovať za čokoľvek. Lenže, to asi nepôjde.

Veď sa len pozrime okolo seba. Vyzerá to tak, že to čo mnohých z nás ovláda je predsa len agresivita. Nudíme sa, nevážime si to, že sa môžeme venovať rozvoju vedy pre skvalitnenie nášho života. Mohli by sme hľadať cesty ako vytvoriť kvalitnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť - ako posunúť demokraciu. To my však nechceme. Potrebujeme bojovať. Bolo to tak od začiatku. Spomeňte si na hodiny dejepisu zo základnej školy. Len čo sme pochopili, že sme ľudia a že niekto iný má to čo mi nie - už sme si šli po to. Ťahá sa to s nami stále. Snažím sa to vysvetliť sám pre seba. Možno sú to len dojčenské choroby ľudstva (veď v porovnaní s ostatnými obdobiami sme len prežili len pár sekúnd) a zároveň máme prikrátku pamäť. Odchádzajú z pomedzí nás poslední z tých, ktorí prežili útrapi 2.svetovej vojny. My sme o tom už len čítali a prirýchlo zabúdame. Ja naozaj neviem čo si mám o tom myslieť.

Občas mám pocit, že je to všetko len hra. Tí na štadiónoch sa potrebujú navzájom pretože hádzať stoličky do prázdneho priestoru - len tak nikam - by bolo dosť nezmyselné (aký paradox - väčší zmysel má hádzať ich po niekom). Akýsi „fašisti a antifašisti” bojujú proti sebe (úvodzovky sú tam zámerne). Po večer kujú plány na svoju ďalšiu akciu. A keď jedny “vyhrajú” čo myslíte, že sa stane? No, predsa prídu iné skupiny ktoré sa potrebujú navzájom nenávidieť . Extrémizmus sa údajne stupňuje a pritom s ním tak veľmi bojujeme. Čudujete sa - veď aj to je rovnaký princíp, možno hra. Spoločný nepriateľ je jedno z najsilnejších pút, ktoré spája. Možno si to aj uvedomujeme, ale nevieme čo s tým. Vraví sa, že násilie plodí len násilie. Je teraz jedno či ide len o frázu. Dôležité je, a to mi naháňa zimomriavky, že bez neho nedokážeme žiť. A tak možno o pár rokov bude jedno, že mi štát garantuje peniaze v druhom pilieri. Zákony sa zmenia, do boja proti nepriateľovi treba investovať všetky možné prostriedky. Veď predsa ideme bojovať za svoj národ, svoju vieru, ekonomické záujmy. Všetko môže ísť do úzadia. Hlavne nech sa nenudíme…

P.S: záver je ironický - len pre istotu

Popularity: 88% [?]

Sociálny štát. Pojem, ktorý je vysvetľovaný rôzne a v svojej podstate aj rôzne fungujúci v jednotlivých krajinách. Nechcem sa teraz hlbšie venovať tomu ako Keller načrtáva jeho vznik a smerovania pretože to bude súčasťou pripravovanej seminárky. Zameriam sa teda len na zopár myšlienok.

-

Zaujímavé je koľko toho dokáže globalizácia. Stále mám tendenciu podceňovať jej vplyv. Prvý krát som sa nad ňou výraznejšie zamyslel pri práci Z. Baumana a jej vplyvu na komunitu. Súmrak sociálneho štátu ju spája s úpadkom štátu, ktorý bol v povojnovom období postavený na dvoch základných pilieroch – rodine a takmer plnej zamestnanosti. Občianske práve a politické práva majú byť sprevádzané právami sociálnymi: „garanciou spotreby určitého rozsahu, ale tiež zárukou istej miery sociálnej istoty pre každého, prístup ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom vzdelania a možnosť žiť životom civilizovanej bytosti podľa štandardov obvyklých v danej spoločnosti“. Takto sa Keller odvoláva na myšlienky britského sociológa T.H. Marshalla. Zároveň na inom mieste dodáva, že „trh práce už negarantuje nízku mieru nezamestnanosti a je stále obmedzenejší v ponuke plnohodnotných a dobre platených pracovných miest“. Paradoxne (aspoň pre mňa) je problémom aj to, že rodina už nemá podobu v ktorej je muž hlavným živiteľom a celá domácnosť je jeho príjmom dostatočne zaistená.

-

Keller kritizuje, alebo konštatuje (to neviem skutočne posúdiť) tzv. modernizáciu sociálneho štátu. Tá sa stáva slúžkou globalizácie a tých, ktorí ťahajú za špagátiky – nadnárodných korporácií. „Zvláštna forma starostlivosti“ o bohatých spôsobila aj to, že od roku 1950 sa daňové zaťaženie firiem v Nemecku presunulo zo zamestnávateľov na zamestnancov (v roku 1950 tvorili dane z príjmov a z podnikania 4% HDP a naproti tomu daň zo mzdy okolo 2% HDP. V roku 2000 je to už niečo nad 2% HDP u prvej skupiny a pri dane zo mzdy stúpla hodnota kúsok pod 9% HDP - autor sa odvoláva na zdroj: Afheldt 2003). Obľúbenou sa stali formy „neplnohodnotnej práce“. Tento pojem je spojený s flexibilizáciou práce a rozšírením prác vykonávaných mimo štandardného pracovného pomeru. Ak k tomu pridáme demografické faktory, krízu solidarity a zvyšujúce sa zaťaženie pre strednú vrstvu ako zdroja príjmov štátnej pokladne môžeme hovoriť o postupnom kolapse sociálneho štátu. Sociálne práva sú obmedzované v stále vyššej miere a dôsledkom negatívneho vývoja môže byť „pracujúca chudoba“ - postupný zánik strednej vrstvy.

Autor sa ďalej venuje rôznym modelom sociálneho štátu a v poslednej kapitole sa zamýšľa nad „tretou cestou a inými zlepšovacími návrhmi“. Práve tretia cesta je pre neho plná rozporov. Tá chce totiž „podporovať súdržnosť rodiny, ale zároveň doporučuje rast pracovnej flexibility, ktorá ju ohrozuje. Chce od jednotlivcov, aby čelili nárokom trhovej neistoty, ktorá dosiahla takého stupňa, že im nie sú schopné čeliť ani samotné vlády. Tretia cesta príma filozofiu nadnárodných korporácií, pritom však dúfa, že nepovedie k tým sociálne deštrukčným účinkom ku ktorým smeruje.“ Sociálny štát mal už od začiatku ambivalentný charakter a tretia cesta nič nerieši: „Sociálny štát, ktorý sa vidá na tretiu cestu sa tak zrieka svojej role autonómnej protiváhy trhových síl a mení sa iba v jeho trpený, užitočný prívesok.“ Zaujímavo, a pre mňa rozporuplne, znejú aj koncepty „všestranného využitia žien“ (Esping-Andersen) či „silný štát Európa“ (Hornst Afheldt).

Čo dodať záverom? Je tu mnoho nezodpovedaných otázok. Konštatovanie či kritika vo vzťahu k sociálnemu štátu smeruje zo všetkých strán. Koncepty zlyhávajú, šikovné celosvetové firmy si ju dokázali podmaniť a pôvodné myšlienky upadajú do zabudnutia pod vplyvom akejsi modernizácie sociálneho štátu. Uvidíme, čo bude ďalej…

-

P.S: Pokiaľ Ťa téma zaujala odporúčam knihu prečítať. Má len čosi okolo 150 strán a poskytuje veľa podnetov na premýšľanie

—-

Zdroj: Keller, J.: Soumrak sociálního státu, Sociologické nakladatelství, Praha 2006,

Popularity: 100% [?]