mylive.ziskaj.info Bloguje Peťo

V svojej práci sa venujem najmä vzťahu náhradní rodič - odborník zo zreteľom na proces prípravy, resp. jeho opodstatnenia. Text som zložil z viacerých “čriepkov”, ktoré ma zaujali a nad ktorými sa dalo zamyslieť viac. Preto neuvádzam žiadne systematické závery (na to by som si ani netrúfol), len prosto otváram niektoré, pre mňa podnetné témy.

Je pravdepodobne prirodzené, že sa časť budúcich adoptívnych rodičov nechápe dôvod “prečo tí, ktorí sa rozhodli mať „biologické” dieťa nemusia vykonať ani jednu skúšku, ani jeden rozhovor, aby sa stali rodičmi, pričom oni musia absolvovať rozhovory s psychológom - čo žmýka mozgy, o ktorom sa rozprávajú najrôznejšie legendy” (ABC adopcie, str. 44). Na strane jednej chápem ich obavy a dokonca som si podobnú otázku položil aj ja sám pre seba. Literatúra, ktorá ma motivovala vybrať si práve tento vzťah adoptívni rodičia - odborník (samozrejme so zreteľom na potreby dieťaťa) postupne odkrýva viacero rozumných argumentov. A tak mi nedá len súhlasiť s tým, že táto príprava je potrebná. Keďže má byť moja práca aj skeptická, pokúsim sa predsa len zamyslieť nad položenou otázkou hlbšie. A teda: je potrebné učiť sa milovať dieťa?

Jedným z dôvodov, ktorý sa uvádza ako argument pre prípravnú fázu je hľadanie a pomenovanie motív budúcich adoptívnych rodičov. Možno predpokladať, že odborník objaví aj tie „nezdravé” motívy - dieťa ako nástroj urovnania vzťahov medzi manželmi či dokázať si schopnosť splniť rodičovskú úlohu a podobne. Isto do hry vstupujú faktory ako vlastná skúsenosť rodičov, život v ich nukleárnej rodine, rôzne predstavy o tom, aké ich vysnívané dieťa bude. Niektoré z uvedených faktorov sú prítomné aj pri plánovaní a „zaobstaraní si” svojho biologického dieťaťa. A predsa sa nepracuje s budúcim rodičom na ich identifikácií. Ako príklad možno uviesť tzv. bezpodmienečnú akceptáciu, tak ako o nej píše Matoušek v knihe Metódy a riadenie sociálnej práce. Mimo iného uvádza, že “bezpodmienečná akceptácia, prijatie a príjmanie dieťaťa bez ohľadu na jeho výkony je základnou zložkou psychosociálnej dimenzie náhradného rodičovstva, dimenzia z hľadiska dieťaťa najdôležitejšia” (Metódy a riadenie soc. práce, str. 224). Dodáva však, že “bezpodmienečná akceptácia predstavuje iba určitý orientačný, cieľový ideál, ktorému sa môžeme iba viac či menej priblížiť” (tamtiež, str. 225). Je zrejmé, že aj biologickému dieťaťu “prospeje” ak je bezpodmienečne akceptované. Pokiaľ sa zistilo, že náhradní rodičia majú s prijatím častejšie problémy (predsa len si môžu v ťažkých chvíľach povedať, že to dieťa vlastne nie je ani naše - a na strane druhej si biologickí rodičia v tých istých momentoch povedia čo už, je to naše dieťa. Oboje asi deťom veľmi neprospeje), tak je príprava v tomto smere isto namieste.

Skúsme sa však teraz zamyslieť nad tým, aké sú motivácie odborníka pre vstup do tohto procesu. Isto, je to jeho práca. Je spravidla platený za to, že sprevádza budúcich rodičov v ich nových a neobvyklých úlohách. Pokladá sa oprávnene za odborníka a všetky argumenty za túto prípravu sú pre neho dostatočným dôvodom pre to, aby bol jeho súčasťou. Zároveň z toho môže mať dobrý pocit, pretože má aspoň čiastočnú istotu, že dieťa bude napokon v dobrých rukách. Ukončiť to môžeme tvrdením, že má pred sebou klientov ľudí, ktorí budú v procese dlhšiu dobu. Súčasný stav zmien v legislatívne, ktorý prenáša dôraz práve na náhradnú formu starostlivosti ( kontext detských domovov) o dieťa môže byť znamením toho, že aj po finančnej stránke by mohla byť táto činnosť minimálne platovo stabilná (s týmto svojim vlastným tvrdením sa veľmi nestotožňujem. Napriek tomu je užitočné zamyslieť sa aj nad týmto motívom).

V rámci týchto “hnacích motorov” je potrebné zamyslieť sa aj nad tým koho identifikuje odborník ako klienta. V princípe môžeme v tomto vzťahu hovoriť o troch alternatívach:
a) klientom sú adoptívni rodičia
b) klientom je dieťa
c) klientom sú zároveň adoptívni rodičia aj dieťa

Logicky mi niečo napovedá, že alternatíva „c” by bola najvhodnejšia. Viem si však rovnako predstaviť, že adoptívni rodičia ako klienti sú „najreálnejší” v tom zmysle, že na nich aplikujeme všetky (väčšinu) prípravných aktivít. Oni sa učia novým zručnostiam, pracujú na pochopení a využití svojich postojov vo výchove. Práve adoptívni rodičia budú pokračovať vo formovaní osobnosti dieťaťa (čím výchova je). Identifikovať potreby dieťaťa je pravdepodobne náročnejšie. Dalo by sa oponovať (aj na základe poznatkov z prednášok), že miera potrieb detí je v súčasnosti dostatočne jasná. A že vlastne celá prípravná fáza je realizovaná a zameraná v konečnom dôsledku na dieťa ako klienta. Je dôležité, aby najmä dieťa bolo vychovávané v bezpečnom a citovo pripravenom prostredí. Tento prístup by mohlo potvrdiť aj tvrdenie, že v súčasnosti sa nevyberajú pre rodičov vhodné deti, ale pre deti vhodní rodičia. Myslím, že je dôležité, aby bol prípravný program užitočný pre obe kategórie a klientom má byť budúca rodina.

Napokon možno povedať, že oblasti pre ktoré sa dostávajú do vzťahu náhradní rodičia a odborník sú v mnohom podobné tomu s čím sa stretne rodič biologický. Možno je akákoľvek skepsa voči tejto príprave neoprávnená a dokonca by sme mohli prejsť do opačného extrému. Považovať chýbajúcu prípravu biologických rodičov za vážny nedostatok. Možno by obdobné programy znamenali výraznejšiu zmenu v živote mnohých detí, neskôr dospievajúcich a napokon opäť rodičov. To by však asi nešlo - netreba písať dôvody prečo. Tak či onak situácia osvojených detí je pravdepodobne iná. Je tu jeho individuálna história, rôzne “boliestky“, geneticky inak “zostavené” a to v prípade biologických detí spravidla je všetko v réžií rodičov.

Viem si tiež predstaviť, že motivácia pre program rodičov môže byť aj uvedomenie si faktu, že raz sa ich dieťa spýta: prečo? Chcú nájsť odpovede skôr ako ich budú musieť dať sami. Skutočne neviem odhadnúť ako s týmto “motivátorom” môže pracovať pracovník. Podľa už spomenutej publikácie je potrebné prijať to, že “otázka sa rodí z vnútornej bolesti, ktorú treba prijať, spracovať a zmierniť hoci odpoveď neexistuje“. Bolo by naivné myslieť si, že niekto príde s návodom ako sa z tejto situácie dostať či skôr ako znie tá správna odpoveď. Ak by som bol ja tým dieťaťom odpoveď by som pravdepodobne chcel nájsť. Hnevalo by ma, že ju nevedia ani moji, a to ani nie vlastní rodičia. Odborníci tiež nie sú nápomocní. A…a teraz som si uvedomil, že neviem ako by som sa vlastne cítil, ani čo by som očakával od druhých. Možno by bolo predsa len najrozumnejšie akceptovať, že odpoveď nie je taká jednoduchá, ak vôbec nejaká je. V inej literatúre sa píše, že ” v adoptívnej rodine by sa malo otvorene hovoriť o všetkchých otázkach, ktoré sa adopcie týkajú. Dieťa by malo vedieť ako a prečo k adopcii došlo, kto sú jeho biologickí rodičia a predovšetkým to, ako na túto situáciu pozerajú jeho adoptívni rodičia.” (Přehled psychologie, str. 135 - Na tej istej strane tejto publikácie ma zaujala jedna úloha, ktorej znenie je: “Aký pocit vo vás vzbudzuje veta určená matke pestúnke, adoptívnej matke alebo matke z detskej dedinky a vyslovená v prítomnosti jej “zverenca”: “Ty si k tomu dieťaťu tak milá ako skutočná matka!” Je pravdepodobné, že sa podobné situácie dejú aj v živote a deti sa dostávajú do konfrontácie s nimi. Pripravujú sa adoptívni rodičia aj na to, ako pracovať s takýmito situáciami?).

Ak máme my, ako odborníci sprevádzať adoptívnych rodičov týmto procesom a máme spoločne hľadať spôsob ako s dieťaťom hovoriť o tom prečo k adopcii došlo, tak je potrebné zamyslieť sa nad alternatívami odpovedí a jeho pravdepodobných dopadov na dieťa. Prvou, ktorá mi v tejto súvislosti napadla je odkazovať na dôvody spôsobené biologickými rodičmi. Zjednodušene by sme to mohli nazvať “adoptovali sme si ťa, pretože tvoja mama a otec….“. Pravdepodobne by nasledoval dôvod, ktorý by poukazoval na nejaký problém. Významný vplyv tu môže mať predchádzajúce konštatovanie situácie medzi náhradným rodičom a odborníkom. Ak sa totiž “zhodnú” na tom, že dôvodom bola situácia v biologickej rodine (a v čom inom?), tak pravdivosť by nám mala kázať odpovedať deťom primerane ich veku bez zahlmlievani (musí to byť dosť náročné, najmä ak dieťa cíti výčitky vo vzťahu k pôvodnej rodiny a my by sme ho mohli ešte upevniť v jeho nenávisti). Objektívne vysvetľovať, či skôr zhovárať sa, by mohlo potom znamenať aj to, že informácia je podaná tak, aby tiež chápalo zmysel všetkého. Odpoveď bez práce s jej pochopením môže vyvolávať frustráciu.

Pod výstižným titulkom “Dá sa na úlohu náhradného rodiča pripraviť?” sa môžeme dočítať viac o programe Pride organizácie Úsmev ako dar, kde sa píše “cieľom výcvikového programu PRIDE je zlepšiť kvalitu pripravenosti náhradných rodičov, vychovávateľov a odborných pracovníkov, ktorí sa rozhodli starať o dieťa niekoho iného” (www. babatko.sk). s dodatkom, že dôraz sa kladie aj na uvedomenie si pocitov dieťaťa, ktoré prežilo stratu. Pod článkom je komentár Tatiany z BA, ktorá v tejto súvislosti píše: “prešli sme ako budúci rodičia výcvikovým programom PRIDE, posilnilo to naše rozhodnutie. Ale boli v našej skupine aj takí, čo sa rozhodli, že to asi nedokážu a prestali na stretnutia chodiť…tréningy by som doporučila nielen náhradným rodičom, ale aj rodičom detí v ohrození aj obyčajným rodičom, ktorí chcú mať vlastné dieťa.” A tak sa možno dostávame k záveru - opäť, že opodstatnené je pripravovať náhradných rodičov, ale dokonca by príprava prospela aj tým biologickým.

Vráťme sa záverom k dieťaťu. Už som písal ako by som sa cítil ja a konštatoval som, že to nie je jednoduché odhadnúť. Isto by som bol však veľmi rád, ak by všetky tie prípravné programy a ich dôvody neboli organizované len preto, že každý jeden z nás je nevyhnutne potenciálnym problémom. Je dôležité, aby odborníci nestigmatizovali deti tým, že špeciálna príprave je nevyhnutná. Možno by mi mohli skúsiť odpovedať na otázku, aký rozdiel je medzi náhradným rodičom, ktorý prejde celým procesom a tým, ktorý ním neprešiel. Ktovie, aké by boli odpovede…

Literatúra:
1.Kern, H. a kol.: Přehled psychologie, Praha 2000, Portál, ISBN 80-7178-426-5
2.Matoušek, O. a kol: Metódy a riadenie sociálnej práce, Praha 2003, Portál, ISBN 80-7178-548-2
3.Regione Piemonte: ABC adopcie - Interaktívny materiál na informačné a prípravné stretnutia uchádzačov o adopcie, 2006

Popularity: 66% [?]