mylive.ziskaj.info Bloguje Peťo

Každý z nás pomáha ľuďom okolo seba. Sme priatelia, partneri, rodičia, súrodenci. Pre niektorých z nás je pomoc prácou. Mám na mysli psychológov, poradcov, liečebných či iných pedagógov a v neposlednom rade sociálnych pracovníkov. K poslednej skupine - novej generácií v tejto oblasti sa hlásim aj ja. Postupne sa učím byť dobrým v tom čo robím. Znamená to mimo teórie a praxe aj myšlienky, ktoré si v priebehu času triedim. O niektorých z nich skúsim postupne premýšľať „na hlas“. Prvo témou je:

-

Čo je ľútosť?

To je skutočne ťažká otázka. Pokiaľ je empatia schopnosťou vcítiť sa do pocitov človeka, potom by ľútosť mohla znamenať vo význame pozitívnom – uvedomovať si náročnosť situácie druhého človeka s nádejou na zlepšenie, alebo negatívnom – považovať situáciu partnera za náročnú a cítiť zármutok a žiaľ, pričom žijem vo viere, že riešenie je ťažko dosiahnuteľné ba dokonca mimo možnosti človeka vykonať zmenu smerom k zlepšeniu situácie. Rizikom „negatívnej ľútosti“ môže byť to, že budeme považovať človeka (v prípade odborníka klienta) za obeť osudu.

-

Nehľadaj obete

Jeden z princípov, ktorý zastávam. Tento princíp spočíva v tom, že nie sú dôležité tragické životné príbehy a osudy v zmysle toho, aby som sa zľutoval a pomáhal. Považujem za nie fér kampane, myšlienky a argumentácie, ktoré zachádzajú do citovej manipulácie. Zástancovia postoja účel svätí prostriedky budú možno namietať – majú na to právo.

-

Nepozerať na človeka ako obeť systému, osudu či iných nadprirodzených javov neznamená vyhlásiť „človeče, môžeš si za to sám“. Miera zavinenia je mnoho krát ťažko určiteľná, pokiaľ predpokladáme, že človek sa chová v každej chvíli a situácií najlepšie ako dokáže. Pozerať na človeka ako na obeť môže spôsobiť to, že sa k nej ako obeti správam. Tím ho len cyklím v jeho situácii, nekonštruktívnom pohľade na seba ako osobnosť s nedostatočným potenciálom na zmenu.

-

Niektorí z nás tvrdia: svoj život žijeme najlepšie ako vieme – ja, ty, človek bez domova, závislý a pod. Posudzovať činy klienta v odbornej pomoci nepomáha k vyriešeniu situácie. Stereotyp myslenia môže byť však silnejší ako viera, že dokážem pochopiť iných a ich konanie. Preto som rád, ak dokážem vnímať dianie okolo seba a premýšľať nad tým čo sa deje. Občas to ide lepšie, v istých chvíľach o mnohom pochybujem. Isto to bude stále len…lepšie

Peťo

Popularity: 8% [?]

Ako ste si už možno všimli, v SR sa rozbehla kampaň za registráciu Bahájskeho spoločenstva. Práve dnes ma zastavil mladík na ulici. Spýtal sa ma na moju angličtinu a napriek môjmu neistému “little” spustil plynulým tempom svoju “prezentáciu”. Už presvedčený, že nič nepodpíšem som ho asi po minúte prerušil a povedal “NO”. Žiadne dlhšie presviedčanie, len strohé “okey”.
Neskôr som trochu premýšľal nad tým, prečo som mu to vlastne nepodpísal. Prvým racionálnym dôvodom bolo, že som o ich “náboženstve” (neviem či sa definujú ako náboženstvo) nič nevedel. Išiel som však ďalej a spýtal sa sám seba: Ak by som aj vedel aké majú princípy, zmenilo by sa niečo? Môj podpis by neznamenal, že sa k ich viere hlásim. Pravdepodobne by bol len vyjadrením toho, že súhlasím s tým, aby svoju vieru mohli verejne realizovať. Lenže, chcem to?

Istá časť môjho ja mi vraví, že človek by mal mať právo na vyznanie toho v čo verí. Tá druhá časť (ktorú skôr potláčam) má strach z toho, že budú prichádzať zo scenármi konca sveta, skupinovými seba-vraždami a ktovie čím ešte. To by som nechcel. Uvedomil som si však, že tu sa prejavila najmä moja nevedomosť.

Otvoril som si net a našiel ich oficiálnu stránku. Musím povedať, že hore uvedené nebezpečenstvá pravdepodobne nehrozia Ak ma však oslovia v najbližšej dobe - myslím, že opäť nepodpíšem. Nieže by som sa stále bál, ale nezhodujeme sa v názore na posmrtný život (a v ďalších detailoch…)

Bude to však znamenať, že som sa rozhodol nepodporiť ich právo na vierovyznanie. Dúfam, že to nieje aktom môjho strachu z toho, že niekto má na vec iný názor ako ja…

Popularity: 12% [?]

Možno sa za nasledujúci článok nebudem mať rád, ale nevadí. Som spokojnejší, ak je v myšlienkach poriadok a mám pocit, že v tých nasledujúcich je chaos. Na tom však teraz nezáleží…

“Celkom rád by som si teraz sadol a napísal fajn článok na blog. To čo dnes letí je vyjadrovať svoje názory na udalosti a situácie, ktoré na nás kričia z novín či televízie. Len, to by som práve veľmi nerád. Aspoň nie písať o čierno-bielych postojoch a závery na smerovanie sveta sypať z rukáva. Tak, ako sa to deje na internetových akože “diskusiách”. Isto je fajn, že ľudia bojujú za to, čomu veria, len toho sa práve trochu obávam. Prečo? Neviem.

Dnes som sa trochu pousmial cestou domov v autobuse. Z diaľky sa na mňa díva ryba žralokovitá, ktorá bola objavená (a už je opäť stratená), a kúsok nad ňou nadpis: “Polícia skúma najväčší tender”. To je teda fakt “tender” povedal som si…

Späť k informáciám. Napríklad taká politika. Mám pocit, že držím ako tak v obraze, čo sa píše o našej politickej situácií (čo sa skutočne deje je druhá vec). Straší ma trochu vedomie toho, ako média dokážu jednoducho ovplyvniť názor človeka. Občas si pri práci pustím do pozadia live prenos z rokovania NR SR (pre poučenie aj zábavu - aj keď najprv som ju neočakával). Keď si však prečítam články o tom kto čo povedal, navrhol, zavrhol a neviem čo ešte som trochu zmätený. Chápem, že z tých X hodín vytvoriť krátku správu je zložité. No dôsledok je ten, že čítam o udalostiach, slovách a skutkoch, ktorých pôvodný zmysel bol v kontexte situácie predsa len trochu odlišný.

A potom sa k tomu vyjadruj.

Ale mal by si. Najmä politika, štát je vec verejná a preto práve občan by mal byť ten najpovolanejší k tomu čo povedať. V istom zmysle, samozrejme…ale o tom možno nabudúce “

Popularity: 7% [?]