mylive.ziskaj.info Bloguje Peťo

Úvod tejto práce by sme mohli začať myšlienkami z knihy amerického autora Billa Bakera, ktorý sa venoval práci s rómskou komunitou na východnom Slovensku. Na obálke jeho knihy pod výstižným názvom Z blúdneho kruhu nájdeme konštatovanie o paradoxe toho, že v relatívne prosperujúcej spoločnosti chodia detí späť hladné. Riešenie vlády hľadajú v prerozdeľovaní chudobným a nepracujúcim a „napriek miliardám takto „investovaným” korún, len málokto z tých, čo z generácie na generáciu žijú v chudobe, nájde svoju cestu z blúdneho kruhu”1.

Bolo by pravdepodobne veľmi nerozvážne pustiť sa do komplexnejšej analýzy všetkých faktorov, ktoré chudoba pre rómsku minoritu znamená. Premýšľať by sme mohli o príčinách, podiele zodpovednosti za súčasnú situáciu (zo strany samotných rómov, spoločnosti) a tiež dôsledkoch a možných východiskách. Cieľom tejto práce bude však objasnenie si základných pojmov a vhľad do niektorých vzťahov, ktorý súvisia s chudobou a sociálnym vylúčením.

Vzťah chudoby a sociálneho vylúčenia
V rôznych spoločnostiach (dokonca aj európskych) je chudoba ponímaná rôzne. Podľa autorov Headyho a Romma možno hovoriť o tom, že chudoba je vnímaná ako dôsledok prerozdeľovania zatiaľ čo sociálne vylúčenie úzko súvisí so zhoršovaním prístupu k sociálnym zdrojom, možnosti využívania rôznych inštitúcií spoločnosti. Medzi oboma pojmami nemusí v praktickej rovine existovať súvislosť. V prípade rómov pôjde pravdepodobne o vzájomné podmienovanie sa oboch javov. V našich podmienkach sa chudoba spája najmä v súvislosti s pojmom životné minimum. Iný pohľad predkladá Henderson keď úvadza „sociálne vylúčenie poukazuje na existenciu ekonomických, politických a sociálnych síl, ktoré jednotlivec nemá pod kontrolou.” Dodáva s odvolaním sa na Russella a jeho tvrdenia, že „vylúčenie naznačuje, že niekto alebo niečo tu vylučuje. Jednoznoznačne prepája súvis bohatstva a chudoby, zahrnutých a vylúčených. Vylúčenie nie je pasívny stav. Negeneruje sa zo seba samo.“(6) Zároveň v inej časti zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi sociálnou inklúziou a ekonomickou regeneráciou.

Generačná vs situačná chudoba
V prvom rade bude potrebné upresniť do ktorej z týchto „kategórii” by sme mohli zaradiť väčšinu z tých, ktorí sa v nej ocitli a zároveň sú v područí sociálneho vylúčenia. Situačná chudoba je spravidla dôsledkom nejakej tragédie. Proti tragédiám nie je nikto z nás imúnny a v takejto „situačnej chudobe je dočasná hmotná pomoc potrebná, aby sa ľudia vysporiadali s udalosťami a dostali späť na svoju cestu.“(1) V prípade situačnej chudoby je však možno povedať, že ľudia, ktorí sa v nej ocitli majú „silne vyvinutú pracovnú morálku” a pomoc komunity nieje dlhodobo potrebná. Na druhej strane ľudia z kategórie generačnej chudoby (už názov napovedá o jednej jej charakteristike) a zároveň tí, ktorí si zvykli na sociálne dávky vidia svoj problém jednoducho „potrebujú peniaze“. Bakker k tomu ďalej dodáva: „ Prideľovať peniaze tým, ktorí za ne nič neurobili je vo výsledku to isté, ako kŕmiť niekoho otráveným jedlom.”

Zdroje sociálneho vylúčenia
V prvom rade považujem za dôležité spomenúť to, že vidieť veci čierno - bielo žiadnym spôsobom nepomáha v pomoci samotným Rómom. A tak jednoznačné tvrdenia o tom prečo je prevažná väčšina v súčasnej nevyhovujúcej situácii sú len príležitosťou pozrieť sa na vec z jednej strany. Isto sa dá nájsť myšlienkový rámec, ktorý vidí zodpovednosť prevažne v majoritnej spoločnosti. Dôsledkom toho sú potom výlúčené komunity, ktoré možno v istom zmysle bezpochyby nazvať getami. Prehľadne a zároveň konfrontačne o tom píše poľský sociológ Zygmunt Bauman vo svojej knihe Komunita - hľadanie bezpečia vo svete bez istôt. Mimo iného uvádza: „Dobrovoľné getá majú spoločnú jednu vlastnosť - dokážu samé udržiavať a prehlbovať svoju izoláciu.”(2) V kontexte tých sociálne slabých sa dá povedať, že getoizácia je “organickou súčasťou odstraňovania odpadu“. Stáva sa tak v čase, keď sa chudobní nedajú využiť ako “rezervná armáda výrobcov“, ale stávajú sa zbytočnými a nekvalitnými konzumentami. Odvolaním sa na Wacquanta uzatvára svoje skúmanie zistením, že “(geto) neslúži ako zásobáreň použiteľnej pracovnej sily, ale iba ako skládka pre ľudí, ktorých okolitá spoločnosť nevie ekonomicky alebo politicky využiť“. V tejto súvislosti spomína, že getá a väzenia sú dve stratégie “pripútania nežiadúcich osôb k miestu” odňatia slobody a imobilizácie. Rozdieľ je v tom, že getá su lacnejšie ako väznice. Môžeme skonštatovať, že “väzenia sú getá s múrmi, zatiaľ čo getá sú väzenia bez múrov“. Myšlienky tohto autora vychádzajú z rámca bežného myslenia, etnické komunity dokonca nazýva pseudokomunitami (o dôvodoch by mohla byť samostatná práca) a tak aj by sme z istého uhľa mohli polemizovať o tom či je rómska komunita vôbec komunitou (samozrejme na základe charakteristík a definícií komunity inými autormi by o tom asi nebolo pochýb).

Na mieste je otázka: Vieme my “biely” čo vlastne Rómovia v tejto oblastí potrebujú a chcú. Čo by sa muselo stať, aby sme Rómske komunity vnímali ako neizolované a teda integrované. A najmä, aby sa tak vnímali samotní Rómovia. Vzájomnému izolovaniu môžu napomáhať aj nasledujúce myšlienky “Podľa Slovákov sa Rómovia premnožujú a je im jedno koľko ich spí pokope v jednej miestnosti. Podľa Rómov majú početné rodiny preto, lebo toľko im dáva príroda. Podľa Slovákov Rómovia nemajú žiaden záujem učiť sa a dokončia sotva základnú školu. Podľa Rómov aj keby v škole tvrdo dreli a dokončili by ju, robotu aj tak nedostanú, tak načo sa namáhať. Slováci sa zriedka rozprávajú s Rómami a nikdy sa s nimi nemiešajú. Nedôverujú Rómov. Rómovia sa zriedkavo rozprávajú so Slovákmi a nikdy sa s nimi nemiešajú. Nedôverujú Slovákam“(1). A zakončiť to možno jednoduchým “Slováci sa boja Rómov. Rómovia sa boja Slovákov.”

Aj na základe takého pohľadu možno usudzovať, že sociálna izolácia je dôsledkom viacerých faktorov, ktorých korene sú na oboch stranách barikády. Napriek tomu niektoré skúsenosti, aj zo zahraničia, o ktorých sa možno dozvedieť viac v publikácií Čo sa osvedčilo - Výber z rómskych projektov v strednej a východnej Európe poukazujú na úspešnosť istých prístupov. Práve skúsenosti z iných krájin akými si napr. Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko či Česká republika hovoria o tom, že značná miera zapojenia majoritnej aj minoritnej časti spoločnosti je potrebná na prekonanie sociálnej exklúzie. Rozdiel je možno skutočne len v prístupe k rôznym (nielen) sociálnym zdrojom. My “bieli” máme v súčasnej situácii výraznejší vplyv na média a mohli by sme byť tými, ktorí sa pustia do prerušenie tohto blúdneho kruhu. Preto, aby sa začalo hľadať riešenie je potrebný prvý krok jednej zo strán. Niektoré pokusy na základe svojich skúmaní tvrdia, že “najlepším zdrojom vplyvu je jednota väčšiny, ale za určitých podmienok (nejednostnosť väčšiny) je menšina schopná presvedčiť väčšinu a spôsobiť zmenu úsudku. Takáto zmena závisí na chovaní menšiny, ktorá musí byť zastávať svoje stanovisko vytvrvalo a bez výnimky. Potom môže získať práve taký vplyv ako nejednotná väčšina“(4). Ako však vieme, jednota samotných Rómov nieje práve ich silnou stránkou (zaujímavá je napr. informácia o počte zaregistrovaných rómskych politických strán, ktorá sa nájsť na stránke Ministerstva vmútra SR).

K zdrojom s odvolaním sa na Billa Bakera možno dodať: Na jednej strane je tu systém, ktorý bol a ešte stále je príčinou pasivity samotných Rómov. Základným kameňom podľa autora je práca, ktorá v sebe neobnáša iba finančný príjem, ale podiela sa na budovaní viacerých úrovní osobnosti. Ľudia bez práce a na podpore upadajú do nudy, lenivosti a apatie. Dokonca dodáva aj nezdravé prejedanie sa a zlú organizáciu času. A tak by sme mohli použiť naše slovenské porekadlo bez práce nie sú koláče, ktoré by sa mali vo výraznejšej miere uplatnovať aj vo vzťahu k rómskej minorite. Pán Baker pravdepodobne však niektoré svoje myšlienky postupne upresní či redefinuje. Tento pocit som nadobudol po osobnom stretnutí s ním.

Prirodzene, že isté návrhy na riešenia (najmä na to akou cestou kráčať) možno nájsť. Mimo dostupných príležitostí a práce za primeranú mzdu sa otvára aj priestor pre komunitnú prácu: „Komunitný rozvoj sa zaviazal pracovať s utláčanými a marginalizovanými ľudmi. Pri tejto práci sa snaží podporovať sily a kapacity ľudí“(6). Viac ako o exklúzií chce pracovať s inklúziou, teda pojmom s pozitívnou konotáciou. V rámci svojho ponímania si uvedomuje hranice a zdôrazňuje dôležitosť uvedomovania si limotov toho „čo môžeme robiť na miestnej úrovni, a o limitoch toho, čo môže dosiahnuť sociálny rozvoj.” Na rozdiel od Bakera, ktorý prikladá význam lokálnym komunitám a a decentralizácii (zjednodušene by sa to mohlo nazvať nespoliehať sa za každú cenu na vládu) Henderson konštatuje, že „mnoho chudobných a vylúčených žije mimo sídlisk, bežne označovaných ako znevýhodnených, a že väčšina ekonomických a sociálnych síl, ktoré zapríčiňujú chudobu, nie sú na miestnej úrovni kontrolovateľné. Musíme konať na národných a medzinárodných úrovniach.”(6) Dodáva, že miestne komunity zároveň však môžu výrazne prispieť k zlepšeniu vlastných životných podmienok, je to pre nich príležitosť „vyjednať si lepší sociálny status a identitu, a tým dosiahli nové štádium vo svojom rozvoji.“

Čo dodať záverom?
Naša spoločnosť (aspoň väčšina z nej) by uviedla, že mnohí Rómovia žijú v chudobe a sú sociálne vylúčení. Občas sa niektorí z nás uberajú k hľadaniu vinníka zodpovedného za súčasný stav. Budú to mať veľmi náročné tí, ktorí chcú nájsť začiatok v kruhu. Preto považujem za užitočnejšie snažiť sa pochopiť situáciu všetkých strán - Rómov, občanov, vlád a rôznych ekonomických síl. Pretože napriek tomu, že Dežo žije v osade na východe Slovenska v úbohých podmienkach pre zmenu bude potrebná aktívna účasť každého kto môže a chce prispieť k tomu, aby sa kruh prerušil.

Literatúra:
1.Baker, B.: Z blúdneho kruhu Silvana 2007, Košice ISBN 978-80-969539-1-2
2.Bauman, Z.: Komunita, Spolok slovenských spisovateľov, 2006 Bratislava, ISBN 80-8061-225-0
3.Čo sa osvedčilo - výber z rómskych projektov v strednej a východnej Európe, Partners for Democratic Change Slovakia 2003, ISBN 80-968934-1-6. Online dostupné na www.pdcs.sk
4.Kern, H. A kol: Prehľad psychológie Portál 2000, Praha ISBN 80-7178-426-5
5.Keller, J.: Soumrak sociálního státu, Sociologické nakladatelství, Praha 2006,
6.Henderson, P.: Social inclusion and Citizenship in Europe 2002, Den Haag, ISBN 90-72846-18-4

Popularity: 58% [?]

V svojej práci sa venujem najmä vzťahu náhradní rodič - odborník zo zreteľom na proces prípravy, resp. jeho opodstatnenia. Text som zložil z viacerých “čriepkov”, ktoré ma zaujali a nad ktorými sa dalo zamyslieť viac. Preto neuvádzam žiadne systematické závery (na to by som si ani netrúfol), len prosto otváram niektoré, pre mňa podnetné témy.

Je pravdepodobne prirodzené, že sa časť budúcich adoptívnych rodičov nechápe dôvod “prečo tí, ktorí sa rozhodli mať „biologické” dieťa nemusia vykonať ani jednu skúšku, ani jeden rozhovor, aby sa stali rodičmi, pričom oni musia absolvovať rozhovory s psychológom - čo žmýka mozgy, o ktorom sa rozprávajú najrôznejšie legendy” (ABC adopcie, str. 44). Na strane jednej chápem ich obavy a dokonca som si podobnú otázku položil aj ja sám pre seba. Literatúra, ktorá ma motivovala vybrať si práve tento vzťah adoptívni rodičia - odborník (samozrejme so zreteľom na potreby dieťaťa) postupne odkrýva viacero rozumných argumentov. A tak mi nedá len súhlasiť s tým, že táto príprava je potrebná. Keďže má byť moja práca aj skeptická, pokúsim sa predsa len zamyslieť nad položenou otázkou hlbšie. A teda: je potrebné učiť sa milovať dieťa?

Jedným z dôvodov, ktorý sa uvádza ako argument pre prípravnú fázu je hľadanie a pomenovanie motív budúcich adoptívnych rodičov. Možno predpokladať, že odborník objaví aj tie „nezdravé” motívy - dieťa ako nástroj urovnania vzťahov medzi manželmi či dokázať si schopnosť splniť rodičovskú úlohu a podobne. Isto do hry vstupujú faktory ako vlastná skúsenosť rodičov, život v ich nukleárnej rodine, rôzne predstavy o tom, aké ich vysnívané dieťa bude. Niektoré z uvedených faktorov sú prítomné aj pri plánovaní a „zaobstaraní si” svojho biologického dieťaťa. A predsa sa nepracuje s budúcim rodičom na ich identifikácií. Ako príklad možno uviesť tzv. bezpodmienečnú akceptáciu, tak ako o nej píše Matoušek v knihe Metódy a riadenie sociálnej práce. Mimo iného uvádza, že “bezpodmienečná akceptácia, prijatie a príjmanie dieťaťa bez ohľadu na jeho výkony je základnou zložkou psychosociálnej dimenzie náhradného rodičovstva, dimenzia z hľadiska dieťaťa najdôležitejšia” (Metódy a riadenie soc. práce, str. 224). Dodáva však, že “bezpodmienečná akceptácia predstavuje iba určitý orientačný, cieľový ideál, ktorému sa môžeme iba viac či menej priblížiť” (tamtiež, str. 225). Je zrejmé, že aj biologickému dieťaťu “prospeje” ak je bezpodmienečne akceptované. Pokiaľ sa zistilo, že náhradní rodičia majú s prijatím častejšie problémy (predsa len si môžu v ťažkých chvíľach povedať, že to dieťa vlastne nie je ani naše - a na strane druhej si biologickí rodičia v tých istých momentoch povedia čo už, je to naše dieťa. Oboje asi deťom veľmi neprospeje), tak je príprava v tomto smere isto namieste.

Skúsme sa však teraz zamyslieť nad tým, aké sú motivácie odborníka pre vstup do tohto procesu. Isto, je to jeho práca. Je spravidla platený za to, že sprevádza budúcich rodičov v ich nových a neobvyklých úlohách. Pokladá sa oprávnene za odborníka a všetky argumenty za túto prípravu sú pre neho dostatočným dôvodom pre to, aby bol jeho súčasťou. Zároveň z toho môže mať dobrý pocit, pretože má aspoň čiastočnú istotu, že dieťa bude napokon v dobrých rukách. Ukončiť to môžeme tvrdením, že má pred sebou klientov ľudí, ktorí budú v procese dlhšiu dobu. Súčasný stav zmien v legislatívne, ktorý prenáša dôraz práve na náhradnú formu starostlivosti ( kontext detských domovov) o dieťa môže byť znamením toho, že aj po finančnej stránke by mohla byť táto činnosť minimálne platovo stabilná (s týmto svojim vlastným tvrdením sa veľmi nestotožňujem. Napriek tomu je užitočné zamyslieť sa aj nad týmto motívom).

V rámci týchto “hnacích motorov” je potrebné zamyslieť sa aj nad tým koho identifikuje odborník ako klienta. V princípe môžeme v tomto vzťahu hovoriť o troch alternatívach:
a) klientom sú adoptívni rodičia
b) klientom je dieťa
c) klientom sú zároveň adoptívni rodičia aj dieťa

Logicky mi niečo napovedá, že alternatíva „c” by bola najvhodnejšia. Viem si však rovnako predstaviť, že adoptívni rodičia ako klienti sú „najreálnejší” v tom zmysle, že na nich aplikujeme všetky (väčšinu) prípravných aktivít. Oni sa učia novým zručnostiam, pracujú na pochopení a využití svojich postojov vo výchove. Práve adoptívni rodičia budú pokračovať vo formovaní osobnosti dieťaťa (čím výchova je). Identifikovať potreby dieťaťa je pravdepodobne náročnejšie. Dalo by sa oponovať (aj na základe poznatkov z prednášok), že miera potrieb detí je v súčasnosti dostatočne jasná. A že vlastne celá prípravná fáza je realizovaná a zameraná v konečnom dôsledku na dieťa ako klienta. Je dôležité, aby najmä dieťa bolo vychovávané v bezpečnom a citovo pripravenom prostredí. Tento prístup by mohlo potvrdiť aj tvrdenie, že v súčasnosti sa nevyberajú pre rodičov vhodné deti, ale pre deti vhodní rodičia. Myslím, že je dôležité, aby bol prípravný program užitočný pre obe kategórie a klientom má byť budúca rodina.

Napokon možno povedať, že oblasti pre ktoré sa dostávajú do vzťahu náhradní rodičia a odborník sú v mnohom podobné tomu s čím sa stretne rodič biologický. Možno je akákoľvek skepsa voči tejto príprave neoprávnená a dokonca by sme mohli prejsť do opačného extrému. Považovať chýbajúcu prípravu biologických rodičov za vážny nedostatok. Možno by obdobné programy znamenali výraznejšiu zmenu v živote mnohých detí, neskôr dospievajúcich a napokon opäť rodičov. To by však asi nešlo - netreba písať dôvody prečo. Tak či onak situácia osvojených detí je pravdepodobne iná. Je tu jeho individuálna história, rôzne “boliestky“, geneticky inak “zostavené” a to v prípade biologických detí spravidla je všetko v réžií rodičov.

Viem si tiež predstaviť, že motivácia pre program rodičov môže byť aj uvedomenie si faktu, že raz sa ich dieťa spýta: prečo? Chcú nájsť odpovede skôr ako ich budú musieť dať sami. Skutočne neviem odhadnúť ako s týmto “motivátorom” môže pracovať pracovník. Podľa už spomenutej publikácie je potrebné prijať to, že “otázka sa rodí z vnútornej bolesti, ktorú treba prijať, spracovať a zmierniť hoci odpoveď neexistuje“. Bolo by naivné myslieť si, že niekto príde s návodom ako sa z tejto situácie dostať či skôr ako znie tá správna odpoveď. Ak by som bol ja tým dieťaťom odpoveď by som pravdepodobne chcel nájsť. Hnevalo by ma, že ju nevedia ani moji, a to ani nie vlastní rodičia. Odborníci tiež nie sú nápomocní. A…a teraz som si uvedomil, že neviem ako by som sa vlastne cítil, ani čo by som očakával od druhých. Možno by bolo predsa len najrozumnejšie akceptovať, že odpoveď nie je taká jednoduchá, ak vôbec nejaká je. V inej literatúre sa píše, že ” v adoptívnej rodine by sa malo otvorene hovoriť o všetkchých otázkach, ktoré sa adopcie týkajú. Dieťa by malo vedieť ako a prečo k adopcii došlo, kto sú jeho biologickí rodičia a predovšetkým to, ako na túto situáciu pozerajú jeho adoptívni rodičia.” (Přehled psychologie, str. 135 - Na tej istej strane tejto publikácie ma zaujala jedna úloha, ktorej znenie je: “Aký pocit vo vás vzbudzuje veta určená matke pestúnke, adoptívnej matke alebo matke z detskej dedinky a vyslovená v prítomnosti jej “zverenca”: “Ty si k tomu dieťaťu tak milá ako skutočná matka!” Je pravdepodobné, že sa podobné situácie dejú aj v živote a deti sa dostávajú do konfrontácie s nimi. Pripravujú sa adoptívni rodičia aj na to, ako pracovať s takýmito situáciami?).

Ak máme my, ako odborníci sprevádzať adoptívnych rodičov týmto procesom a máme spoločne hľadať spôsob ako s dieťaťom hovoriť o tom prečo k adopcii došlo, tak je potrebné zamyslieť sa nad alternatívami odpovedí a jeho pravdepodobných dopadov na dieťa. Prvou, ktorá mi v tejto súvislosti napadla je odkazovať na dôvody spôsobené biologickými rodičmi. Zjednodušene by sme to mohli nazvať “adoptovali sme si ťa, pretože tvoja mama a otec….“. Pravdepodobne by nasledoval dôvod, ktorý by poukazoval na nejaký problém. Významný vplyv tu môže mať predchádzajúce konštatovanie situácie medzi náhradným rodičom a odborníkom. Ak sa totiž “zhodnú” na tom, že dôvodom bola situácia v biologickej rodine (a v čom inom?), tak pravdivosť by nám mala kázať odpovedať deťom primerane ich veku bez zahlmlievani (musí to byť dosť náročné, najmä ak dieťa cíti výčitky vo vzťahu k pôvodnej rodiny a my by sme ho mohli ešte upevniť v jeho nenávisti). Objektívne vysvetľovať, či skôr zhovárať sa, by mohlo potom znamenať aj to, že informácia je podaná tak, aby tiež chápalo zmysel všetkého. Odpoveď bez práce s jej pochopením môže vyvolávať frustráciu.

Pod výstižným titulkom “Dá sa na úlohu náhradného rodiča pripraviť?” sa môžeme dočítať viac o programe Pride organizácie Úsmev ako dar, kde sa píše “cieľom výcvikového programu PRIDE je zlepšiť kvalitu pripravenosti náhradných rodičov, vychovávateľov a odborných pracovníkov, ktorí sa rozhodli starať o dieťa niekoho iného” (www. babatko.sk). s dodatkom, že dôraz sa kladie aj na uvedomenie si pocitov dieťaťa, ktoré prežilo stratu. Pod článkom je komentár Tatiany z BA, ktorá v tejto súvislosti píše: “prešli sme ako budúci rodičia výcvikovým programom PRIDE, posilnilo to naše rozhodnutie. Ale boli v našej skupine aj takí, čo sa rozhodli, že to asi nedokážu a prestali na stretnutia chodiť…tréningy by som doporučila nielen náhradným rodičom, ale aj rodičom detí v ohrození aj obyčajným rodičom, ktorí chcú mať vlastné dieťa.” A tak sa možno dostávame k záveru - opäť, že opodstatnené je pripravovať náhradných rodičov, ale dokonca by príprava prospela aj tým biologickým.

Vráťme sa záverom k dieťaťu. Už som písal ako by som sa cítil ja a konštatoval som, že to nie je jednoduché odhadnúť. Isto by som bol však veľmi rád, ak by všetky tie prípravné programy a ich dôvody neboli organizované len preto, že každý jeden z nás je nevyhnutne potenciálnym problémom. Je dôležité, aby odborníci nestigmatizovali deti tým, že špeciálna príprave je nevyhnutná. Možno by mi mohli skúsiť odpovedať na otázku, aký rozdiel je medzi náhradným rodičom, ktorý prejde celým procesom a tým, ktorý ním neprešiel. Ktovie, aké by boli odpovede…

Literatúra:
1.Kern, H. a kol.: Přehled psychologie, Praha 2000, Portál, ISBN 80-7178-426-5
2.Matoušek, O. a kol: Metódy a riadenie sociálnej práce, Praha 2003, Portál, ISBN 80-7178-548-2
3.Regione Piemonte: ABC adopcie - Interaktívny materiál na informačné a prípravné stretnutia uchádzačov o adopcie, 2006

Popularity: 66% [?]

Rozhodol som sa pozrieť bližšie na myšlienky poľského sociológa Zygmunta Baumana a jeho knihe Komunita: hľadanie bezpečia vo svete bez istôt. Nastavili zrkadlo môjmu vnímaniu komunity a dostali sa do rozporu s tým čo som si o komunite doposiaľ myslel. Chcem však napísať, že pohľad autora rešpektujem, nestotožňujem sa však s viacerými myšlienkami…

To čo je úvodom zdôraznené je, že „ľuďmi nemôžme byť ani bez jedného: ani bez bezpečnosti, ani bez slobody, no nemôžeme mať obe naraz, a to ani v množstve, ktoré by nás celkom uspokojilo” (Bauman, Z.: Komunita, strana 10). Bauman toto svoje tvrdenie neskôr spája s komunitou, resp. spoločnosťou ako takou. Ak si uvedomíme podstatu uvedeného tvrdenia a zároveň sme si doposiaľ mysleli, že bezpečnosť a sloboda môžu ísť „ruka v ruke”, podľa Baumana sa hlboko mýlime. Možno sa teda pýtať: komunita, ktorá poskytuje bezpečnosť nás robí neslobodnými? Alebo naopak: Možno žiť slobodne v nebezpečnej komunite?.

Autor zároveň nastavuje zrkadlo, dnešnej konzumnej, individualistickej či možno to dokonca nazvať kapitalistickej spoločnosti. Mnoho krát spomínané a zdôrazňované slovo identita je podrobené kritike: „Život venovaný hľadaniu identity je plný hluku a hnevu. Identita znamená stáť mimo: byť odlišný a cez odlišnosť jedinečný - a tak hľadanie identity nemôže byť ničím iným než oddeľovaním a odlučovaním” (tamtiež, s. 17). Ľudia sa tešia z identity, pretože si myslia, že je náhradou komunity. Údajne je však paradoxné, že keď „má identita ponúknuť čo len trochu istoty”, ktorú ponúka pôvodne komunita, „ a tak zohrať liečivú alebo bolesť utišujúcu úlohu, musí byť v rozpore so svojím pôvodom. Musí poprieť, že je len náhradou - potrebuje vyvolať vidinu práve takej komunity, ktorú prišla nahradiť. Identita vyrastá na hroboch komunít, prekvitá však vďaka sľubu oživenia mŕtvych.” Jack Young pridáva glosu: „Vo chvíli, keď skolabuje komunita, je vynájdená identita“.

Môžno vnímať Baumanovu kritiku „odtrhnutia úspešných”. V procese rozpadu komunít zohráva výraznú úlohu exteritorialita - stav, kedy môžem byť vo chvíli na rôznych miestach planéty, komunikovať prostredníctvom moderných technológií. V tomto ponímaní exteriotoriality stráca význam „priestor - miesto”. Dochádza k miešaniu kultúr, avšak „byť exteritoriálny neznamená byť nositeľom novej globálnej kultúrnej syntézy či dokonca vytvoriť spojenia a komunikačné kanály medzi kultúrnymi oblasťami a tradíciami. Existuje len veľmi úzka (ak vôbec nejaká) styčná plocha medzi „územím exeritoriality” a krajinami, v ktorých sú náhodou fyzicky umiestnené jej motely a hostince” (tamtiež s. 46). Cestovanie medzi metropolitnými mestami sa stáva štandardom najmä u „odtrhnutých úspešných”. V istom zmysle ide o akúsi „sociokultúrnu bublinu” pretože kamkoľvek prídu - hoteli, letiská, reštaurácie - všetko je takmer rovnaké.
Výraznou je tiež kritika princípu zásluhovosti. Črtou komunitarizmu, ktorá ju robí „filozofiou slabých” je predstava komunity bratskej povinnosti spravodlivo rozdeľovať výhody medzi jej členov, bez ohľadu na to, aké majú nadanie alebo talent. Ak (vraj) prevláda „že zásluha a jedine zásluha musí byť odmenená, sa dá ľahko prerobiť na seba ovládané privilégium, prostredníctvom ktorého môžu mocní a úspešní legitimizovať svoje štedré zisky zo sociálnych zdrojov” (tamtiež strana 48). Možno sa to tak aj deje…na zamyslenie je, či je takáto legitimizácia oprávnená.

„Zdá sa, že v súčasnom svete existuje jedna nápadná výnimka z neľútostného procesu rozpadu ortodoxných komunít: sú to tzv. „etnické minority” (tamtiež s. 70). „ Takto „pozitívne” sa začína časť kapitoly od rovnosti k multikuturalizmu. Pozitívne v úvodzovkách z dôvodu, že členstvo v týchto komunitách je len zdanlivým členstvom. Je to spôsobené tým, že má askriptívny (prisúdenie) charakter a askripcia nie je vecou výberu. Tieto „komunity” sú potom skôr výsledkom donútenia než slobodnej voľby. Skupinové normy v liberálnej spoločnosti sa potom „točia okolo skupinového členstva, z ktorého sa v podstate nedá uniknúť…Mocné skupiny prisudzujú skupinové členstvo slabším, bez ohľadu na to, či existuje subjektívny základ pre pridelenú identitu. (3)”, ukazuje Geoff Dench vo svojej knihe Minority v otvorenej spoločnosti. Etnická minorita je teda termín v ktorom sa schovávajú (alebo ku ktorej sú skôr priradené) rôzne sociálne entity. V prípade okamžitého vylúčenia nikto nemôže vystúpiť z uzavretej komunity. Komunita tak nespĺňa svoj pôvodný účel aj skôr istou „pseudokomunitou“.

Autor je veľmi skeptický k existencii skutočných komunít v dnešnej dobe. Cituje Jeffreyoho Weeksa, ktorý tvrdí: „najsilnejší zmysel pre komunitu naozaj pochádza väčšinou zo skupín, ktoré pociťujú ohrozenie základov svojej kolektívnej existencie, a preto si vytvárajú komunitu s takou identitou, ktorá zabezpečuje silný zmysel pre odpor a posilňovanie svojej pozície v spoločnosti. Keďže ľudia nie sú schopní kontrolovať vzťahy, na ktorých sa podieľajú, zmenšia svet do veľkosti svojich komunít a na tomto základe politicky konajú. Výsledkom príliš často býva nutkavý partikularizmus, ktorý je spôsobom prijatia ne predvídateľnosti alebo vyrovnania s ňou.” V tomto kontexte je „zvláštne”, že etnické skupiny sú „pseudo komunitami“, keďže by sa dalo predpokladať, že pociťujú ohrozenie svojej skupinovej identity vo vzťahu k majoritnej spoločnosti a tak by mali mať najvyššie predpoklady pre vznik skutočných komunít- tak ako predpokladá Weeks.

Priestor na ceste ku globalizácií prechádza zvláštnym procesom - “stráca svoju dôležitosť, zatiaľ čo si získal vážnosť“(tamtiež, s. 85). Virilio Paul zastáva názor, že územná suverenita stratila význam a aj veľa zo svojej bývalej príťažlivosti. Územie sa stáva za istých okolností skôr príťažou ako výhodou, najmä v situáciách, keď sa stáva predmetom mocenského boja. Miesto stráca význam, istoty v ktoré sme dúfali sa strácaju. A tak Bauman príznačne nazýva svoju ôsmu kapitolu: “Konečný súčet: Geto”. Nielen tých, ktorí sú na okraji spoločnosti. Okrajov je mnoho. Jeden z nich tvoria aj “odtrhnutí úspešní.”. Potom obyvatelia dobrovoľných get zdesenene zisťujú, že “čím bezpečnejšie sa cítia vo vnútri uzavretého územia, tým menej známa a hrozivejšia sa im zdá divočina vonku a potrebujú čoraz viac odvahy, aby si trúfli prejsť za ozbrojené stráže a vzdialiť sa z dosahu elektronického sledovania.” Dobrovoľné getá majú spoločnú jednu vlastnosť - dokážu samé udržiavať a prehlbovať svoju izoláciu. V kontexte tých sociálne slabých sa dá povedať, že getoizácia je “organickou súčasťou odstraňovania odpadu”(tamtiež, s. 92) Stáva sa tak v čase, keď sa chudobní nedajú využiť ako “rezervná armáda výrobcov“, ale stávajú sa zbytočnými a nekvalitnými konzumentmi. Wacquant uzatvára svoje skúmanie zistením, že “(geto) neslúži ako zásobáreň použiteľnej pracovnej sily, ale iba ako skládka pre ľudí, ktorých okolitá spoločnosť nevie ekonomicky alebo politicky využiť.” V tejto súvislosti spomína, že getá a väzenia sú dve stratégie “pripútania nežiadúcich osôb k miestu” odňatia slobody a imobilizácie. Rozdeľ je v tom, že getá sú lacnejšie ako väznice. Môžeme skonštatovať, že “väzenia sú getá s múrmi, zatiaľ čo getá sú väzenia bez múrov” (tamtiež, s. 93).

“Ak má existovať komunita vo svete jednotlivcov, môže to byť jedine komunita utkaná zo spoločného života a vzájomnej starostlivosti, komunita, ktorá má záujem a nesie zodpovednosť za rovnaké právo byť človekom a rovnaké schopnosti konať v súlade s týmto právom.”

Zygmunt Bauman

Súvisiace články: Sloboda vs bezpečnosť (moje zamyslenie sa nad týmto rozporom)

Popularity: 90% [?]

Sociálny štát. Pojem, ktorý je vysvetľovaný rôzne a v svojej podstate aj rôzne fungujúci v jednotlivých krajinách. Nechcem sa teraz hlbšie venovať tomu ako Keller načrtáva jeho vznik a smerovania pretože to bude súčasťou pripravovanej seminárky. Zameriam sa teda len na zopár myšlienok.

-

Zaujímavé je koľko toho dokáže globalizácia. Stále mám tendenciu podceňovať jej vplyv. Prvý krát som sa nad ňou výraznejšie zamyslel pri práci Z. Baumana a jej vplyvu na komunitu. Súmrak sociálneho štátu ju spája s úpadkom štátu, ktorý bol v povojnovom období postavený na dvoch základných pilieroch – rodine a takmer plnej zamestnanosti. Občianske práve a politické práva majú byť sprevádzané právami sociálnymi: „garanciou spotreby určitého rozsahu, ale tiež zárukou istej miery sociálnej istoty pre každého, prístup ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom vzdelania a možnosť žiť životom civilizovanej bytosti podľa štandardov obvyklých v danej spoločnosti“. Takto sa Keller odvoláva na myšlienky britského sociológa T.H. Marshalla. Zároveň na inom mieste dodáva, že „trh práce už negarantuje nízku mieru nezamestnanosti a je stále obmedzenejší v ponuke plnohodnotných a dobre platených pracovných miest“. Paradoxne (aspoň pre mňa) je problémom aj to, že rodina už nemá podobu v ktorej je muž hlavným živiteľom a celá domácnosť je jeho príjmom dostatočne zaistená.

-

Keller kritizuje, alebo konštatuje (to neviem skutočne posúdiť) tzv. modernizáciu sociálneho štátu. Tá sa stáva slúžkou globalizácie a tých, ktorí ťahajú za špagátiky – nadnárodných korporácií. „Zvláštna forma starostlivosti“ o bohatých spôsobila aj to, že od roku 1950 sa daňové zaťaženie firiem v Nemecku presunulo zo zamestnávateľov na zamestnancov (v roku 1950 tvorili dane z príjmov a z podnikania 4% HDP a naproti tomu daň zo mzdy okolo 2% HDP. V roku 2000 je to už niečo nad 2% HDP u prvej skupiny a pri dane zo mzdy stúpla hodnota kúsok pod 9% HDP - autor sa odvoláva na zdroj: Afheldt 2003). Obľúbenou sa stali formy „neplnohodnotnej práce“. Tento pojem je spojený s flexibilizáciou práce a rozšírením prác vykonávaných mimo štandardného pracovného pomeru. Ak k tomu pridáme demografické faktory, krízu solidarity a zvyšujúce sa zaťaženie pre strednú vrstvu ako zdroja príjmov štátnej pokladne môžeme hovoriť o postupnom kolapse sociálneho štátu. Sociálne práva sú obmedzované v stále vyššej miere a dôsledkom negatívneho vývoja môže byť „pracujúca chudoba“ - postupný zánik strednej vrstvy.

Autor sa ďalej venuje rôznym modelom sociálneho štátu a v poslednej kapitole sa zamýšľa nad „tretou cestou a inými zlepšovacími návrhmi“. Práve tretia cesta je pre neho plná rozporov. Tá chce totiž „podporovať súdržnosť rodiny, ale zároveň doporučuje rast pracovnej flexibility, ktorá ju ohrozuje. Chce od jednotlivcov, aby čelili nárokom trhovej neistoty, ktorá dosiahla takého stupňa, že im nie sú schopné čeliť ani samotné vlády. Tretia cesta príma filozofiu nadnárodných korporácií, pritom však dúfa, že nepovedie k tým sociálne deštrukčným účinkom ku ktorým smeruje.“ Sociálny štát mal už od začiatku ambivalentný charakter a tretia cesta nič nerieši: „Sociálny štát, ktorý sa vidá na tretiu cestu sa tak zrieka svojej role autonómnej protiváhy trhových síl a mení sa iba v jeho trpený, užitočný prívesok.“ Zaujímavo, a pre mňa rozporuplne, znejú aj koncepty „všestranného využitia žien“ (Esping-Andersen) či „silný štát Európa“ (Hornst Afheldt).

Čo dodať záverom? Je tu mnoho nezodpovedaných otázok. Konštatovanie či kritika vo vzťahu k sociálnemu štátu smeruje zo všetkých strán. Koncepty zlyhávajú, šikovné celosvetové firmy si ju dokázali podmaniť a pôvodné myšlienky upadajú do zabudnutia pod vplyvom akejsi modernizácie sociálneho štátu. Uvidíme, čo bude ďalej…

-

P.S: Pokiaľ Ťa téma zaujala odporúčam knihu prečítať. Má len čosi okolo 150 strán a poskytuje veľa podnetov na premýšľanie

—-

Zdroj: Keller, J.: Soumrak sociálního státu, Sociologické nakladatelství, Praha 2006,

Popularity: 100% [?]

Premýšľali ste niekedy na tým, prečo sú práve stanice miestom, kde sa zdržiavajú ľudia bez domova? Ja som hľadal niečo čo by mi pomohlo viac pochopiť dôvod tohto celosvetového fenoménu. Našiel som celkom zaujímavú kvalitatívnu štúdiu problematiky bezdomovectva z roku 2006. Výskum sa realizoval v Nórku, Slovinku, Francúzku, Českej republike, Luxembursku, Španielsku a Maďarsku. Prsty v tom má FENTSA (European Federation of National Organisations Working with the Homeless). Ťažisko práce sa zaoberá využívaním verejných priestorov touto skupinou ľudí a dôsledkami, ktoré to má.

-

Ľudia bez domova, rovnako ako všetci my ostatní, potrebujú napĺňať svoje základné aj vyššie potreby. Preto sa snažia hľadať stratégie ako si privlastniť priestor pre súkromné, ekonomické aj spoločenské účely. Podľa štúdie sa sociálni pracovníci stretávajú s dvoma skupinami bezdomovcov, ktorí využívajú verejné priestory odlišným spôsobom. Prvou skupinou sú “samostatní bezdomovci”, ktorí sa snažia transformovať verejný priestor na akýsi druh domova. Budujú si príbytky, majú postel na spanie, improvizovaný krb na vykurovanie a pod. Zväčša žijú viacerí, odmietajú inštitucionalizáciu no budujú si vzťahy s miestnymi obyvateľmi. Druhou skupinou sú “nestáli bezdomovci”, ktorí, ako to už vyplýva z názvu, nemajú stále miesto. Sú unášaní rezignáciou, vyskytujú sa medzi nimi ľudia s psychickými poruchami. Rozhovory sa robili s ľudmi, ktorí sa nachádzali medzi týmito dvoma extrémami.

-

“Verejným vlastníctvom je každý verejný priestor, ktorá patrí štátu alebo lokálnej samospráve a môže byť využívaný všetkými pre jeho účel (ktorý má)”

-

Využívanie verejných priestorov sa posudzovalo z hľadiska využívania na spánok, jedenie, osobnú hygienu, žobranie a spoločenský život.

Hlavným kritériom pre výber vhodného miesta pre spánok je samozrejme počasie. Ako som už spomenul vyššie “autonómni bezdomovci” mali svoje stále miesto (jeden respondent ju nazval základňou) s príslušenstvom. Zväčša sa nenachádza na voľne viditeľnom mieste. Uvedená je aj anketa, ktorá sa realizovala na vzorke 50 respondentov s otázkou ohľadom prespávania v Prahe. 40 % ľudí uviedlo, ako miesto spánku neobývané priestory (budovy – squating), 22% opustené miesta ako garáže, rôzne prístrešky, 26/% stan alebo pristor pod mostom, 14% prostriedok verejnej dopravy a 12% sa ubytuje v zariadení rôznych pomáhajúcich organizácií, 8% u priateľov a známych. Podľa publikácie v miestach pre žobranie “vedie” ulica (27%), pred obchodnými centrami (20%). Ak by sme sa pozreli práve na železničné stanice, tie obsadzujú až posledné priečky s 8%. Ostatnými oblasťami sa nebudem špeciálne zaoberať.

-

Samostatný odsek je venovaný práve železničným staniciam. Tie sú vďaka svojej histórií, prevádzkovými hodinami a umiestnením miestom na čakanie ale aj využitie rôznych služieb. V istej miere sa dá využiť na potreby, ktoré som uvádzal. Stanica ako miesto stretávania zároveň umožňuje bezdomovcom “splynúť s davom” alebo ostať stáť tvárou v tvár pri osobnom stretnutí. Konštatuje sa, že bezdomovci majú tendenciu práve tu sa stretávať. Tváre sa opakujú a tak spoznavajú mnohých so svojej sociálnej skupiny. Stanica je tiež príležitosťou pre interakcie s jej pracovníkmi, políciou, cestujúcimi a ďalšími. Stanica je však zároveň miestom konfliktov, kde nie sú bezdomovci a žobráci žiadaní.

-

Predposledná časť štúdie sa venujú práve týmto konfliktom vo využívaní verejného priestoru. Verejný priestor môžu mať pod kontrolou bezpečnostných jednotiek (polícia, SBS), spoločnosti a rovnako tiež samotných bezdomovcov (v zmysle akejsi konkurencie). Dôležitá je tiež verejná mienka, ktorá do značnej miery určuje mieru konfliktov. Záver textovej časti zahŕňajú odporúčania na legislatívnej (politickej) úrovni.

-

Ak sa chcete venovať téme bližšie, odporúčam pozrieť tiež:

Zdroj: Link na dokument (text je v angličtine)

Bezdomovectvo v SR: OZ Proti prúdu

Popularity: 65% [?]