mylive.ziskaj.info Bloguje Peťo

Premýšľali ste niekedy na tým, prečo sú práve stanice miestom, kde sa zdržiavajú ľudia bez domova? Ja som hľadal niečo čo by mi pomohlo viac pochopiť dôvod tohto celosvetového fenoménu. Našiel som celkom zaujímavú kvalitatívnu štúdiu problematiky bezdomovectva z roku 2006. Výskum sa realizoval v Nórku, Slovinku, Francúzku, Českej republike, Luxembursku, Španielsku a Maďarsku. Prsty v tom má FENTSA (European Federation of National Organisations Working with the Homeless). Ťažisko práce sa zaoberá využívaním verejných priestorov touto skupinou ľudí a dôsledkami, ktoré to má.

-

Ľudia bez domova, rovnako ako všetci my ostatní, potrebujú napĺňať svoje základné aj vyššie potreby. Preto sa snažia hľadať stratégie ako si privlastniť priestor pre súkromné, ekonomické aj spoločenské účely. Podľa štúdie sa sociálni pracovníci stretávajú s dvoma skupinami bezdomovcov, ktorí využívajú verejné priestory odlišným spôsobom. Prvou skupinou sú “samostatní bezdomovci”, ktorí sa snažia transformovať verejný priestor na akýsi druh domova. Budujú si príbytky, majú postel na spanie, improvizovaný krb na vykurovanie a pod. Zväčša žijú viacerí, odmietajú inštitucionalizáciu no budujú si vzťahy s miestnymi obyvateľmi. Druhou skupinou sú “nestáli bezdomovci”, ktorí, ako to už vyplýva z názvu, nemajú stále miesto. Sú unášaní rezignáciou, vyskytujú sa medzi nimi ľudia s psychickými poruchami. Rozhovory sa robili s ľudmi, ktorí sa nachádzali medzi týmito dvoma extrémami.

-

“Verejným vlastníctvom je každý verejný priestor, ktorá patrí štátu alebo lokálnej samospráve a môže byť využívaný všetkými pre jeho účel (ktorý má)”

-

Využívanie verejných priestorov sa posudzovalo z hľadiska využívania na spánok, jedenie, osobnú hygienu, žobranie a spoločenský život.

Hlavným kritériom pre výber vhodného miesta pre spánok je samozrejme počasie. Ako som už spomenul vyššie “autonómni bezdomovci” mali svoje stále miesto (jeden respondent ju nazval základňou) s príslušenstvom. Zväčša sa nenachádza na voľne viditeľnom mieste. Uvedená je aj anketa, ktorá sa realizovala na vzorke 50 respondentov s otázkou ohľadom prespávania v Prahe. 40 % ľudí uviedlo, ako miesto spánku neobývané priestory (budovy – squating), 22% opustené miesta ako garáže, rôzne prístrešky, 26/% stan alebo pristor pod mostom, 14% prostriedok verejnej dopravy a 12% sa ubytuje v zariadení rôznych pomáhajúcich organizácií, 8% u priateľov a známych. Podľa publikácie v miestach pre žobranie “vedie” ulica (27%), pred obchodnými centrami (20%). Ak by sme sa pozreli práve na železničné stanice, tie obsadzujú až posledné priečky s 8%. Ostatnými oblasťami sa nebudem špeciálne zaoberať.

-

Samostatný odsek je venovaný práve železničným staniciam. Tie sú vďaka svojej histórií, prevádzkovými hodinami a umiestnením miestom na čakanie ale aj využitie rôznych služieb. V istej miere sa dá využiť na potreby, ktoré som uvádzal. Stanica ako miesto stretávania zároveň umožňuje bezdomovcom “splynúť s davom” alebo ostať stáť tvárou v tvár pri osobnom stretnutí. Konštatuje sa, že bezdomovci majú tendenciu práve tu sa stretávať. Tváre sa opakujú a tak spoznavajú mnohých so svojej sociálnej skupiny. Stanica je tiež príležitosťou pre interakcie s jej pracovníkmi, políciou, cestujúcimi a ďalšími. Stanica je však zároveň miestom konfliktov, kde nie sú bezdomovci a žobráci žiadaní.

-

Predposledná časť štúdie sa venujú práve týmto konfliktom vo využívaní verejného priestoru. Verejný priestor môžu mať pod kontrolou bezpečnostných jednotiek (polícia, SBS), spoločnosti a rovnako tiež samotných bezdomovcov (v zmysle akejsi konkurencie). Dôležitá je tiež verejná mienka, ktorá do značnej miery určuje mieru konfliktov. Záver textovej časti zahŕňajú odporúčania na legislatívnej (politickej) úrovni.

-

Ak sa chcete venovať téme bližšie, odporúčam pozrieť tiež:

Zdroj: Link na dokument (text je v angličtine)

Bezdomovectvo v SR: OZ Proti prúdu

Popularity: 65% [?]

Pôvodne som si myslel, že sa mi do rúk dostala akási publikácia vývinovej psychológie vydanej roku 1959. Bol som zvedavý či sa niečo zmenilo za tých skoro 50 rokov v pohľade na prvé roky života. Po prečítaní pár kapitol by som nazval knihu Naše dieťa od MUDR. Mirky Klimovej-Fügnerovej návodom pre budúcich rodičov (či skôr matky) z obdobia rokov minulých.

Kniha má tri časti a zaoberá sa životom ešte pred narodením až po predškolský vek. Samostatnú kapitolu tvorí Súhrn výchovných smerníc. V prvom rade ma zaujalo, že text je napísaný veľmi zrozumiteľne. Nejde o typický učebnicový opis, skôr sa autorka prihovára k matke, resp. otcovi. Druhou podstatnou vecou je vyčerpávajúcosť textu. V knihe sa dočítate od toho ako vzniká ľudský život, cez stravu a obliekanie až po starostlivosť o „duševnú a telesnú stránku“ nového človiečika. Často sa opakuje výzva o potrebe navštevovať lekára v prípade akýchkoľvek otázok či pravidelne detskú poradňu.

Výchova je založená na disciplíne. Vychádza z toho, že rodič má prirodzenú autoritu a vie čo je pre dieťa správne. V žiadnom prípade nejde o zneužívanie moci. Naopak je zdôrazňovaná potreba trpezlivosti a vysvetľovania. Rovnako ako v súčasnosti je vyzdvihnutá pochvala a tiež význam napodobňovania rodičov dieťaťom.

Výraznejší rozdiel voči súčasnosti som si všimol len pod názvom Pravák, alebo ľavák? Píše sa tu „byť ľavákom je spoločensky dosť nevýhodné a aj v škole má ľavák ťažkosti. Preto by sme radi dosiahli to, aby si ľavák už v predškolskom veku vycvičil pravú ruk tak, aby bola taká obratná, ako je od prírody jeho ľavá ruka. Hračky, lyžičky dávame dieťaťu vždy do pravej ruky. Ak samo berie tieto veci do ľavej ruky, vložíme mu ich do pravej. Opakujeme to pokojne tak často, kým si nenavykne používať viac pravú ruku.“ Autorka nezabúda dodať „Avšak dieťa pri tom nehrešíme, ale robíme všetko trpezlivo a s úsmevom. Ináč by sme ho znervózňovali.“ V súčasnosti prevláda názor, že takéto preúčanie je viac na škodu ako na úžitok (viac o pravo/ľavo rukosti v súčasnosti sa môžete dočítať TU).

Aj otcovia tu majú svoje miesto. Ako som si všimol, sú skôr pre nich určené technické práce. Nájdete tu návod ako zostrojiť vešiak na plienky či skrinku na kočík, vedže miesta je málo a tak si treba poradiť inak. Muž “je veselý, jemný, vie v príhodnú chvíľu zažartovať a je vážny, keď to žena potrebuje.”

K obrázku: Dnešní rodičia asi nemusia ovládať techniky na obrázku. Počul som však, že pri moderných plienkach sa deti ťažšie učia chodiť na nočník. Neviem čo je na tom pravdy. Dôvodom je údajne to, že “staré” plienky boli nepohodlné a nemali všetky výhody tých dnešných - relatívne sucho a všetko to čo počúvame z reklám. A tak, prečo by sa ich aj mali deti vzdať?

V úvode som spomenul, že kniha obsahuje aj Súhrn výchovných smerníc. Možno to znie hrozivo, ale na pár stranách je veľa podnetných myšlienok. Tieto smernice kladú dôraz ani nie tak na to, aké má byť dieťa, ale na to ako sa majú správať rodičia (dieťa bude potom ich “výtvorom”). Pomer k dieťaťu má byť priateľský, čestný a spravodlivý - “usiluj sa najprv pochopiť jeho pohnútky a porozumieť mu predtým, ako by si ho zahanbil alebo potrestal”. V časti o Mravnej stránky detskej povahy sa okrem iného píše “…niekde počuť hlasy, že z toho nič nieje, že chytráctvom a hrubosťou sa vo svete viac dokáže. No, my nestojíme o to, aby naše dieťa malo úspech za túto cenu. Nech je radšej poctivé, čestné, mravne pevné a ušlachtilé.” Smernice zahŕňajú aj Výchovu pri jedle, Poslušnosť - “ak dieťaťu rozkazuješ, dopraj mu čas, aby sa odpútalo od toho čo robí a zameralo pozornosť na to, čo chceš aby vykonalo. Prv, než obviníš dieťa z neposlušnosti, musíš si uvedomiť či ťa vôbec počulo a zapamätelo si tvoj rozkaz” Nasleduje Inteligencia a Pohlavná zložka výchovy - “čomu sa vyhýbať? Rozprávkam o vrane a bocianovi…”. Posledné dve oblasti sú Rodina a choroba a nemôže chýbať Záujem spoločnosti na výchove - “oveľa dôležitejšie je, aby ste mali radi všetky deti na svete. Preto pomáhajte svojim jasliam, svojej materskej škôlke a všetkým ďalším detským zariadeniam. Pomáhajte ľuďom dobrej vôle na celom svete, aby naše deti nepoznali vojnu.”

Neviem, ako je to na knižnom trhu s knihami pre budúcich rodičov v našej dobe. Ak by sa nič nenašlo, odporúčam siahnuť aj po tomto titule. Samozrejme nie ako jediný zdroj informácií a čítať viac obozretne a kriticky. Je však isto múdre nenechať vo výchove všetko na intuíciu, pretože rodičovstvo je poslanie na plný úväzok.

Zdroj (citáty a foto)

Klimová – Fügnerová, M.: Naše dieťa, Osveta 1959

Popularity: 72% [?]